Náš príbeh

Keď som v roku 2015 otvárala škôlku Mimi a Monty pre svojich dvoch synov, mojou snahou bolo vytvoriť bezpečné a zdravé prostredie, v ktorom sa budú deti nielen dobre cítiť, ale prostredníctvom hry a pedagogiky budú môcť naplno rozvinúť svoj potenciál. Keďže som vzdelaním biológ a pedagóg, najbližší bol pre mňa prístup Marie Montessori. Maria Montessori nepostavila svoj koncept na teoretickej hypotéze, ale naopak ako vedkyňa najskôr deti pozorovala a následne navrhla program, ktorý zodpovedal ich potrebám. Začala som sa teda o filozofiu zaujímať hlbšie a absolvovala som certifikované kurzy, ktoré ma uistili v tom, že ide o jedinečný koncept.

V praxi som však zistila, že dnešné deti sú v niečom iné, ako deti, ktoré pozorovala Maria Montessori. Vyrastajú v inom prostredí, v inej spoločnosti a niektoré prirodzené potreby sú potláčané do úzadia a nahrádzané  neprirodzenými prvkami, ktoré správanie detí menia. Preto som sa začala zaujímať aj o ďalšie pedagogické prístupy ako je waldorfská pedagogika, intuitívna pedagogika, terapia hrou, teória typov, R+R prístup a pod.

Nepochybujem tom, že detstvo ovplyvňuje kvalitu nášho života, a preto na detskom svete záleží. V škôlke deti trávia v priemere 6-8 hodín denne. Snažíme sa im poskytnúť druhý domov, ale aj podnetné prostredie, kvalifikovaných Montessori pedagógov, ktorí ich s láskou a múdrosťou sprevádzajú na ďalšiu dôležitú etapu v ich živote.

Otvorením škôlky Mimi a Monty sa zo mňa stal spokojnejší rodič. Inšpiráciou a motiváciou mi boli deti a ich žiariace oči pri rozprávaní zážitkov a objavov zo „škôlky“.

Druhým medzníkom sa pre mňa stala škola. Každý putuje na svojej ceste svojim tempom a so svojou výbavou. Hľadali sme preto miesto, kde deti môžu naďalej slobodne a naplno rozvíjať svoj potenciál a zároveň si proces vzdelávania s radosťou užívať.

Mám dvoch úplne odlišných synov.

Jeden je športovec telom aj dušou, také to neposedné dieťa, často označované až za hyperaktívne, no zároveň veľmi bystré, ale bohužiaľ nekoncentrované. Rád veľa rozpráva a strháva na seba pozornosť, typický extrovert.

Druhý je typický akademický typ, pokojný, premýšľavý introvert, ktorý dokáže čítať celé hodiny, stavbou tela typický „ajťák“. Ako dieťa sa rád hýbal, no keď objavil spájanie písmen do slov, najradšej by sa od knihy, či tabletu nepohol.

Viete, čo ich oboch spája? Hudba a futbal. A prečo?

Jednoducho preto, že spoznaním písmen sa nekončí rozvoj tela. Zameraním sa na jednu oblasť, tie ďalšie neprestanú existovať. Dieťa rastie a vyvíja sa nerovnomerne, no všetkými smermi a našou úlohou je ho pozorovať a otvárať mu brány do svetov, ktoré chce spoznať. Našou snahou je podporiť ho v oblastiach, ktoré v danom okamihu nie sú jeho fokusom.

Príde totiž zase iné obdobie, kedy práve dnes opomínané oblasti budú v centre pozornosti dieťaťa a vďaka tomu, že sme in nezanedbali, budú môcť pokračovať v zdravom vývoji a nie strácať čas dobiehaním zameškaného. To býva často ťažké. Dieťa stráca motiváciu, protestuje. Rodič už nie je trpezlivý, dôsledkom čoho sa neobľúbenej činnosti radšej vyhneme. A tak dieťa zaostáva stále viac a viac. Tak už dopredu určíme dieťaťu jeho zameranie pod mylným dojmom, že treba rozvíjať to, v čom je dieťa viditeľne dobré, výnimočné.

Ale je to naozaj tak? Naozaj sa z „ajťáka“ nemôže stať športovec? Naozaj sa zo športovca nemôže stať akademik alebo hudobník? Alebo sú to len naše predsudky podporené vlastnou nevedomosťou a pohodlnosťou? Je jednoduchšie podporiť dieťa iba v tom, v čom je dobré, pretože ho to v danej chvíli baví a nám rodičom nerobí starosti? Ale je to naozaj to, čo dieťa bude chcieť robiť aj v budúcnosti? Ako sa bude vedieť správne rozhodnúť, čím chce byť, keď nedostane možnosti na výber? Nie je predsa všetko o opakovaní a o tréningu? Tým sa posilňuje a zdokonaľuje nielen myseľ, ale aj telo a pripravuje sa na ďalšie výzvy života.

Moje skúsenosti, ktoré mi rastú pred očami mi hovoria: „Mami, keď budem veľký budem futbalista a paleontológ a budem hrať v kapele“ a druhý sa pripojí: „Mami, aj ja budem futbalista a právnik alebo slávny šéfkuchár a budem hrať v našej spoločnej kapele“.

Viete, kto chce byť kým? Ktorý z nich je ten športovec s poruchou pozornosti a ktorý je introvert a knihomoľ?

A nie sú to len moje vlastné deti, ale aj generácie detí zo škôlky, ktoré sa mi menia pred očami a potvrdzujú, že sa oplatí investovať čas a ponúknuť deťom všetku krásu sveta – všetky možnosti, ktoré majú na dosah a to opakovane. Treba im dať možnosť skúšať a potom zažívať úspech ako výsledok svojej práce.

Je dôležité zasadiť v nich zrnko vedomia toho, že nech si vyberú čokoľvek, vždy to bude na začiatku o tréningu a na konci o úspechu. Môžu sa stať kýmkoľvek sa rozhodnú, zvládnu všetko.

A rozhodovať sa predsa môžme vtedy, keď poznáme svoje možnosti. A čím máme viac skúseností, tým je naše rozhodnutie pevnejšie a napĺňa nás pocitom spokojnosti.

Rozhodla som sa vytvoriť koncept, v ktorom sa prepája kvalitné vzdelávanie so športom, aby si deti /aj rodičia/ nemuseli vyberať, ktorej aktivite venujú viac času. Vnímam, že osvojenie si vedomostí a sociálnych zručností umožňuje deťom stať sa sebavedomými a aktívnymi členmi našej spoločnosti. Ak sa k tomu pridá, v dnešnej dobe tak často opomínaný, rozvoj fyzickej stránky človeka a zdravý životný štýl, vytvára sa harmónia, ktorej význam už vnímali naši predkovia /st. Grécko – “kalokagatia“ – harmónia tela a duše/.

Aj preto som sa rozhodla založiť Súkromnú ZŠ KALOGATIA a umožniť takéto prepojenie všetkým deťom v Pezinku. Aj v tomto prípade mi je inšpiráciou hlavne Montessori pedagogika. Tá kladie vysoké nároky na osobnosť a vzdelanie učiteľa. Učiteľ je sprievodca procesom vzdelávania a poznávania sveta, dáva im spätnú väzbu a podporuje, či inšpiruje deti k ich vlastnej práci. Učivo preberá v súvislostiach.
Vzdelávanie založené na vnútornej motivácii je pre mňa skutočným „hnacím motorom“ pre úspešný život. Ak človek robí to, čo ho baví, je šťastný – tak ako ja.

 

Linda Balážová